„Vedieť sa radovať z maličkostí, to je naozaj veľká vec,“ tvrdí spisovateľka a dramaturgička Dana Hlavatá, ktorá onedlho pokrstí nový román Nič nemusím. O tom, do čoho sa nikdy nenúti, ako reaguje na lož a pretvárku aj o skutočnom príbehu, ktorý inšpiroval jej poslednú knihu, porozprávala portálu Dámskajazda.sk.
V týchto dňoch sa na pulty kníhkupectiev dostáva váš nový román plný napätia, lásky, nenávisti a zauzlených vzťahov, ktoré „sa utiahnu až tak, že už z nich niet úniku“. Čo vás inšpirovalo k jeho napísaniu?
K napísaniu románu ma inšpiroval skutočný príbeh jednej mladej ženy, ktorá mi ho vyrozprávala pred troma rokmi. Trvalo mi dlhú dobu, kým sa mi všetko, čo mi odhalila, vstrebalo do mysle, kým som si myšlienky akosi utriedila a bola schopná sadnúť si k počítaču a dať príbehu románovú podobu. Niečo som, pochopiteľne, prifarbila, inde som ubrala paru, aby to nevyznelo ako čosi vyfabulované, čosi, čo sa nemohlo stať. Ale život prináša naozaj rôzne situácie, o ktorých si myslia tí, ktorí plávajú životom bez záchrannej vesty, že si to autor vymýšľa. A musí mať poriadne vyvinutú fantáziu. Ja teda fantáziu mám, to je asi pravda, ale k napísaniu tak rozsiahleho žánru sa potrebujem oprieť o čosi, čo sa naozaj stalo. A tento poprepletaný príbeh plný zvratov a nečakaných situácií by som si možno ani sama nedokázala vymyslieť, keby som si ho nevypočula.
Na ľudí sa v dnešnej dobe valia informácie zo všetkých strán, až majú pocit, že MUSIA byť všade a počuť a vidieť všetko – cítite aj vy tento tlak?
Nie, ja tento tlak nepociťujem. Vyberám si, lebo ma na to už oprávňuje vek, čo chcem počúvať a čo sa mi zdá ako strata času, to ignorujem. Nie vždy sa to dá. A nemusím byť všade, po nejakých sedemmíľových čižmách som nikdy netúžila a už vôbec nebažím všetko vidieť a počuť. A načo aj? Každého zaujíma čosi iné. Klebety nezbieram a keď aj čosi ktosi o komsi hovorí, väčšinou netuším, o koho ide. A na to, aby som zastavila valiace sa informácie zo všetkých strán, stačí si len zapnúť, ako hovorí jedna moja kolegyňa, obtekanie a nasadiť neutrálny úsmev, ktorý zmätie predovšetkým tých druhých. Jednoducho povedané, už som si, aspoň sčasti, vypestovala pud sebazáchovy.
„Lož má krátke nohy, to je asi pravda. Ale ak si obuje topánky na vysokých podpätkoch, v pohode prežije. Stratí sa v dave, alebo s ním splynie.“ Dana Hlavatá
Patríte medzi nonstop zaneprázdnených ľudí? Čomu ste sa venovali popri písaní knihy?
Patrím. Som stále v pohybe. Nedá sa to liečiť, to už viem. Mnohí mi vyčítajú, že nedokážem oddychovať. Pravdou je, že mi hlavou víria myšlienky dvadsaťštyri hodín denne a tie sa zastaviť ničím nedajú. Popri písaní jednej knižky už premýšľam nad druhou, len čo dám poslednú bodku za prvou. Striedam žánre, aby som neunavila nielen čitateľa, ale aj svoje pero. V priebehu roka som napísala dve rozprávkové knižky. Jedna je o dopravnej výchove pre deti – Stoj, zebra, druhá, humorná, je o neduhoch detí – Prečo má žirafa dlhý krk. A stihla som napísať aj to, na čo som asi najväčšmi pyšná – bájky. Koncom školského roka budú dokončené ilustrácie k Bájkam a príbehom o zvieratkách, takže dúfam, že nielen ja, ale aj naše detičky sa majú na čo tešiť. Ako som sa dozvedela, bájky iná slovenská autorka nepíše. A možno píše a budeme ešte o nej počuť.
Dana Hlavatá predstavuje nový román Nič nemusím:
Hlavnej hrdinke, žene v strednom veku Kamile, sa občas nedarí nielen dýchať, ale sa ani nadýchnuť. Prvé roky manželstva s Dušanom sú zdanlivo ideálne. Napriek tomu, že je medzi nimi veľký vekový rozdiel, zdá sa, že ich šťastie nezakryje ani byľka pochybnosti, ani tieň starostí. Všetko sa však zmení v zlomku sekundy, kedy Kamila pojme podozrenie, že ju Dušan podvádza. Smutnú vŕbu jej robia švagrovci. Tí sú bezdetní a spoločnú dcéru Kamily a Dušana majú za svoju. Matka malej Vanessky, Kamila stráca pôdu pod nohami o to silnejšie, keď ju neustále obťažuje bývalá manželka Dušana Ivona. Pred rokmi jej rozbila manželstvo a Ivona, pre ktorú má jej muž stále slabosť, nepodľahla len alkoholizmu, ale aj ilúzii, že sa jej ex k nej znovu vráti. Kamila nezvláda situáciu a na radu iných si začne písať cez internet s cudzím mužom. Z toho sa však vykľuje psychopat, ktorý je schopný všetkého. Ak Kamila nesplní jeho požiadavky, príde o rodinu, o zdravie, o život. Kamila šalie od strachu, no nemá síl vyhľadať políciu. Či ju čosi k tomu prinúti, nechám už na čitateľov, aby sa to sami dozvedeli pri čítaní knihy.
Máte niekedy chuť si tiež povedať „Nič nemusím“? Čo obvykle potom nasleduje?
To, že nič nemusím, si hovorím až v posledných rokoch. Ale je to vždy v súvislosti s niečím. Napríklad som si povedala, že sa už nemusím nútiť do vecí, ktoré ma okrádajú o čas a pozitívnu energiu. Ba som sa začala aj vyhýbať ľuďom, ktorí mi energiu odoberajú tým, ako sú stále depresívni, ako neustále na čosi hromžia, nie sú spokojní s málom, ktoré je pre iných čosi nesmierne obohacujúce, čosi, čoho je toľko, že môžu z toho rozdávať iným. A naučila som sa, aj keď mi to naozaj ide ako v lete na saniach, povzniesť sa nad ľudskú závisť. Hoci, úprimne povedané, nechápem, čo už mne môže niekto závidieť.
Ako reagujete, keď vás ľudia do niečoho nútia?
Keď som bola malá, mama ma nútila, aby som bola za každú cenu a za každých okolností slušná aj voči ľuďom, ktorí si to nezaslúžili. Jedovala som sa, no zrážala opätky. Možno preto som bola potom celé roky nesmierne benevolentná, za čo ma každý považoval za naivku, prehnaného filantropa, kým som si párkrát nerozbila hlavu. Teda zašívanú ju mám sedemkrát, lebo som bola živé dieťa, o puberte nehovoriac, ale dnes sa už nenechám len tak namotať a neposlúcham so sklopenými ušami nezmyselné a údajne dobre mienené rady. S prehľadom poviem každému, čo si o ňom alebo o čomsi myslím a nedávam si servítku pred ústa. A prečo? Mám svoj vek a ten ma oprávňuje hovoriť tak, ako mi ústa narástli. Nik nemá právo vyvyšovať sa nad iného, aj keď v živote to tak býva až pričasto. Ak ma ktosi do čohosi núti, správam sa ako pštros, ktorý strká hlavu do piesku. V skutočnosti to ale nie je pravda, pretože pštros nie je blázon, aby to robil. Len si ľahne do vyhĺbenej jamy a zloží si hlavu pod krídlo. Nie som pštros, aj keď je pravdou, že občas by som bola rada, keby som mala silu jeho kopyta.
V poslednom románe zohráva dôležitú úlohu aj pretvárka. Má podľa vás, v živote i v románe, podobne ako lož krátke nohy?
Že má lož krátke nohy, to je asi pravda. Ale ak si obuje topánky na vysokých podpätkoch, v pohode prežije. Stratí sa v dave, alebo s ním splynie. A pretvárka? Bože, koľko razy sme už počuli, že ten, či onen človek sa pretvaruje. Niekto nosí kožu na „ksichte“, iný je celý zabalený v hrošej koži. Záleží na ňom, či si ju dokáže odzipsovať. Pretvárka a klamstvo je čosi, čo mňa osobne deptá. Nechápem, ako sa môže ktosi správať pred vami ako medový motúz, za vaším chrbtom sa mení na nôž s ostrou čepeľou. Čo bolí najviac, sú slová. A keď vám ich ktosi chrstne tak nečakane do tváre, máte čo robiť, aby ste sa z toho spamätali. Mám v živote ohromné šťastie. Odmalička som obklopená veľkým množstvom dobrých ľudí so srdiečkom na dlani. Nesmierne si vážim, že mi bolo celé tie desaťročia dopriate stretávať nielen zaujímavých ľudí, ale predovšetkým takých, ktorí ma sprevádzajú celé roky. Z prozaického dôvodu – že sme tu jeden pre druhého a aj keby sa stalo čokoľvek, nespočítam ani na prstoch oboch rúk a nôh, viem, že sa na nich môžem obrátiť. Rovnako oni na mňa. V románe „Nič nemusím“ je pretvárky toľko, že by sa z nej dala postaviť veža. A poriadne šikmá. Pretože aj tí ľudia, ktorí žijú pretvárkou, sú kriví. Žiaľ, hlavná hrdinka sa s ňou stretla za každým rohom. A že ich míňala celé desiatky, to sa odrazilo aj na príbehu plnom nečakaných zvratov a šokujúcich poznaní.
Čo Vás ťahá k detektívnemu žánru? Nájdu sa vo Vašom živote záhady, ktoré treba riešiť?
Detektívny žáner je nesmierne náročný. Myslím si, že som naň ešte nedorástla, preto sa v mojich románoch objavujú len detektívne zápletky. Alebo čosi, čo hraničí so zákonom a paragrafmi. Napísala som Milenec na úver a Zabi tú mrchu. Na uzretie svetla sveta čaká aj román s krimizápletkou Vražda smilník a Nevinné klamstvá. Neriešim v nich záhady, ale to, čoho je človek schopný( a to je niekedy záhada), a to nemusí ani stratiť pôdu pod nohami. A čo treba v mojom živote riešiť? Azda len toľko, aby nám všetkým, mojim blízkym, ale aj tým, ktorých nepoznám, bolo dopriate zdravie. Pretože ak ho nemáte, nie sme schopní ničoho.
A čo Vás ťahá vpred? Z čoho čerpáte novú energiu a radosť?
Možno je to slnečná povaha, ako mnohí o mne tvrdia a ja im neskromne pritakávam. A možno je to tým, že sme v živote zažili v istých rokoch doslova peklo na zemi. Či nás to zocelilo, netuším, ale rozhodne viem, že nás to ako rodinu nádherne zomklo. A ja som šťastná už len pri pohľade na svojich synov a ich partnerky, z ktorých čerpám energiu. Z ich úsmevu, z ich postoja k sebe samým a k svetu, ktorého sú súčasťou. Energia sa dá čerpať z prírody, z umenia, z dobrých ľudí. Ak si dokážete z nej načrieť toľko, aby aj iným zostalo, myslím, že je to dôvod, pre čo sme prišli na svet. Vedieť sa radovať z maličkostí, to je naozaj veľká vec.
Zhovárala sa: Zuzana Zimmermannová
Dana Hlavatá (1957, Bratislava) pracuje ako dramaturgička v Slovenskej televízii. Pod jej perom sa zrodili tri desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, televízne scenáre, rozprávky, stovky kriminálnych i životných príbehov, fejtónov a poviedok. Vydala takmer dve desiatky kníh, medzi nimi aj romány Hľadám muža na zjedenie, Čo na ňom vidíš, Musíš mi veriť či najnovší román Nič nemusím. Jej rozprávky dostali divadelnú podobu a objavili sa aj v Čítanke pre ZŠ. Získala literárne ocenenia doma aj v zahraničí a jedna z jej poviedok bola preložená do 27 jazykov. Dana Hlavatá sa stíha venovať aj výtvarnej tvorbe. Je matkou dvoch synov, vďaka ktorým sa pozerá na svet cez prizmu humoru.
