Ľudia už odpradávna túžili po prekrásnych miestach.
Dôkazom toho sú pozostatky pravekých, ľudských kostí v jaskyniach mestečka Marina di Camerota. Keď som autom prechádzala popri týchto jaskyniach situovaných s výhľadom priamo na more, začala moja myseľ fantazírovať. Skúšala som seba preniesť do doby veľmi primitívnej.
Nepoznala by som auto, telefón, štýlové oblečenie, kozmetiku a zhon. Udržiavala by som oheň, varila a vyčkávala na svojho milého. Sedela by som na kameni s pohľadom upreným na rozbúrené studené more. V strapatých, mastných vlasoch by sa mi pohrával vietor.
Zrazu z diaľky by som začula zvuky svojho hrdinu, ktorý sa úspešne vracia do našej jaskyne. Hrozné vlasy a špinu za nechtami si nevšíma. S úsmevom na tvári by ma vášnivo pobozkal a bol by šťastný, že je so mnou a že máme oheň.
Vážil by si každučkú minútu so mnou lebo vie, že keď zaútočí matka príroda, môžeme jeden o druhého prísť. Nepozná telefón, tak svoju mužnosť a zaľúbenosť vyjadruje osobne – ,,face to face,,.
Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕnnnnnnn.
Strhla som sa a trošku mi trvalo, kým som sa spamätala, že ten divný zvuk ide z môjho pracovného telefónu. Za pár minút som opäť bola v súčasnej realite a na recepcii hotela.
Musím sa vrátiť ešte myšlienkami do jaskyne. 😉
P.S.: Marina di Camerota vás naučí zastaviť sa na chvíľu a premýšľať o sebe inak.
Anita
