(DJ/PR) Do výnimočného projektu Druhý názor lekára sa zapojil aj rešpektovaný odborník z Česka aj preto, že na projekte spolupracujú dôveryhodní kolegovia. MUDr. Štěpán Tuček, Ph.D. má za sebou nielen pôsobenie vo Veľkej Británii, ale aj bohatú vedeckú a publikačnú činnosť. Od roku 2009 pracuje naKlinike komplexnej onkologickej starostlivosti Masarykovho onkologického ústavu a na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne.
Štúdium medicíny ste skončili iba pred 15 rokmi a pracovný životopis máte dlhý už ako profesor. Musí byť za tým aj množstvo preštudovaných nocí …
(smiech) „ No máte pravdu. Asi tých 15 rokov už na mne aj vidieť. (smiech) Až pri vašej otázke som si uvedomil, koľko to už je. Práca s ľuďmi je krásna, ale aj náročná. Obdivujem každú učiteľku, ktorá po 15 rokoch práce s deťmi dokáže byť na ne ešte milá. (smiech) No čo sa týka štúdia, je to asi pravda, ale najväčším zdrojom poučenia a múdrosti sú samotní pacienti, ktorí vás novému naučia každý deň.“
Prečo u vás vyhrala klinická onkológia?
„Priznám sa, že na začiatku som si vybral interný odbor. Onkológia bola iba jednou z možností. Asi som bol aj trochu pohodlný, pretože tento odbor bol okamžite dostupný. (smiech) Dnes som za tú pohodlnosť nesmierne vďačný. Rozhodol aj prvý dojem z ľudí, s ktorými som mal pracovať a skvelí odborníci, s ktorými pracujem dodnes. Bez nich by som to asi nevydržal.“
Špecializujete sa aj na klinickú výživu a intenzívnu metabolickú starostlivosť. Znie to jednoducho, ale zároveň zložito.
„Ide o mimoriadne krásne a mladé odvetvie medicíny, zamerané na vnútorné prostredie človeka. Zaoberá sa nie len diagnostikou, ale aj liečbou pacientov s výživovými problémami, hlavne pri mimoriadne závažných diagnózach. V podstate je to naozaj veľmi jednoduché. Ide v prvom rade o nastavenie mysle, aby pacient dostával tie správne živiny spolu s liečbou. Inak nemôže prospievať. To je základ, inak sa ďalej neposunieme. V minulosti sa tento pohľad veľmi podceňoval, je to však jediná a správna cesta. Napriek tomu sa často stretávame s tým, že to spolu s ďalšou odbornou starostlivosťou nefunguje. Poznáme prípady, kedy dokonca podvýživa doslova kazí inak pekné úspechy drahej modernej liečby.“
Ste odborník s bohatými skúsenosťami aj zo zahraničia. Hľadanie ihly v kope sena môže byť v onkológii fatálne. Pacienti sú klamaní, že pokiaľ nejde o jasný veľký nádor, na to, čo im skutočne je, prídu lekári často až po mesiacoch.
„Je to rôzne. Niekedy veľmi jednoduché, inokedy zložité, dokonca až nemožné. Snažíme sa vždy postupovať od jednoduchšieho, pravdepodobnejšieho , menej zaťažujúceho a lacnejšieho až k zložitejšiemu , vzácnejšiemu, náročnejšiemu, ale aj drahšiemu vyšetreniu. Toto je normálna cesta všade na svete. Na onkológiu prichádzajú pacienti často správne diagnostikovaní. Ale je pravdou, že poznáme aj rôzne zložité osudy ľudí, čím všetkým museli prejsť, až sa dostali k správnej diagnóze a liečbe. Nie vždy to však musí byť vina lekárov.“
Prípady, kedy pacient chodí po lekároch aj roky , kým mu zistia správnu diagnózu, nie sú ničím výnimočným. Koľko by správna diagnostika mala trvať?
„Na to neexistuje odpoveď, aby boli všetci spokojní. Ani pacient, ani lekár a ani ten, kto liečbu platí. Diagnózu samozrejme treba zistiť čo najskôr, alebo aspoň čo najskôr liečiť. Asi si postupne zvykáme na to, že všetko ide akosi rýchlo. Ešte pár desiatok rokov dozadu sme boli oveľa skromnejší… Samozrejme, že všetci máme záujem o to, aby diagnostika a liečba bola rýchla a správna. Rokmi ale vidieť , že sme stále lepší a lepší a ľudia žijú dlhšie. Ak sú pacienti nespokojní vypovedá to hlavne o tom, že by s nimi mali lekári komunikovať viac.“
Prečo ste sa zapojili do medzinárodného projektu odborníkov Druhý názor lekára, kde posudzujú diagnostiku pacientov, ktorí majú pochybnosti, či ich liečia správne?
„Veľmi sa mi myšlienka zapáčila aj preto, že na projekte spolupracujú dôveryhodní kolegovia. V Druhom názore lekára ani tak neposudzujeme , či niekto v ambulancii zlyhal, ale skôr hľadáme ďalšie možnosti, ako pacientovi pomôcť. Ako možno liečbu upraviť, či obohatiť. Asi aj u vás na Slovensku hovoríte „viac hláv, viac rozumu“. Druhý názor lekára môže liečbe veľmi pomôcť. Aj ja som pacient a keď už nič iné, len to, že si niekto môj prípad poriadne preštuduje, zamyslí sa nad ním a vysvetlí mi jeho pohľad, je pre mňa ako pacienta veľmi dôležité.“
Keby si váš pacient nechal odkonzultovať vašu prácu, ako by ste sa cítili?
„V prípade, že hľadá radu, ako by sme mu mohli ešte pomôcť, bol by som naozaj rád. Presne toto je vždy môj hlavný záujem. Myslím si, že by to malo byť celkom bežné.“
Zvyknete aj sám svoju prácu konzultovať s kolegami?
„Denne. Mám veľmi ochotných kolegov, čo nie je až také samozrejmé, akoby si niekto myslel. Mám aj skúsenosti zo západu, kde to také samozrejmé vôbec nie je a práca a rozhodovanie je často iba na vás.“
Myslíte si, že lekári z krajín bývalého východného bloku sú už mentálne nastavení tak, že ich Druhý názor lekára na žiadosť pacienta neurazí?
„Pokiaľ moju prácu bude niekto kritizovať, prácu, ktorú som robil v najlepšej snahe pacientovi pomôcť, bez znalosti všetkých okolností, tiež by mi to prekážalo. Rovnako ako lekárom na západe aj východe. Toto vôbec nie je zámerom projektu Druhý názor lekára. Nie je to vlastne ani možné, pretože takto by sme pacientom nepomohli. Cieľom projektu Druhý názor lekára je hľadať ďalšie cesty, ako pacientovi pomôcť a to predsa nemôže nikoho uraziť.“
Už ste zažili, že konzultácia s iným odborníkom niekomu zachránila život?
„Mám množstvo skúseností s tým, že rozumne presmerovaná alebo prehodnotená liečba viedla k úspešnej liečbe pacienta. Dokonca až k vyliečeniu, alebo aspoň k predĺženiu kvalitného života bez prejavov nepríjemného ochorenia. Dokonca sa nebojím povedať, že niekedy konzultácie umožnia aj „záchranu umierania“, ktoré sa môže pre pacienta zmeniť až na desivé utrpenie.“
Čo hovoríte ako skúsený onkológ na klinickú výživu a intenzívnu metabolickú starostlivosť na informácie, že nad rakovinou sa dá vyhrať vyhladovaním.
„Nenávidím túto metódu. Mal som také pacientky, ktoré som vďaka tejto metóde videl zbytočne trpieť a umrieť. Možno existuje určitý spôsob, ako vyhladovať nádor , ale stále nevieme ako, pretože vyhladujete aj telo a to potom umrie. Ako keď do nádrže auta budete liať vodu z horského ľadovca , nádrž bude čistučká, možno ľahšia, ale auto pôjde iba z kopca.“
Podobný názor budete mať asi aj na rady mnohých takzvaných výživových poradcov, na ktorých sa s nádejou obracajú aj onkologickí pacienti.
„Každý človek je tak trochu odborníkom na výživu, veď je našou súčasťou od narodenia. Inak by zomrel. Neprekvapuje ma preto, že táto problematika je lákavá a moderná. Točia sa v tom veľké peniaze a ľudia sú za akékoľvek rady ochotní zaplatiť čokoľvek. Z dostupných informácií ale musíte vyberať pozorne, pretože na internete nájdete výživových poradcov, ktorí práve prešli víkendovým kurzom, až po profesora, ktorý sa výživou na základe medicínskych dôkazov zaoberá viac ako 30 rokov. Práve rady profesorov nie sú až také sexy , pretože pôsobia obyčajne. Onkologickí pacienti častejšie podliehajú „sexy“ radám, lebo je v nich ešte aj istý druh šamanstva.“
A čo internetové hity o prekyslenom organizme či detoxikácie?
„No…. (úsmev). Mám akýsi rešpekt pred alternatívnou medicínou. Dokonca si ani nemyslím, že medicína západného typu založená na dôkazoch je samospasiteľná. Má určité nevýhody. Ťažko môžem povedať, že niečo je úplne dobré alebo úplne zlé . Myslím si, že hlavnou zbraňou lekára od praveku až dodnes sú bystrá myseľ a mozog a nie dostupné lieky a technológie. Prekyslený organizmus, či detox predstavujú zložité témy. Ak to niekomu pomáha, nemôžem to odsúdiť. Nemôžem to ani ale komukoľvek odporučiť. Dostupné rady a spôsoby sú také jednoduché, že im nemôžem veriť. Miešajú piate cez deviate, príčinu, následok s chybnými pojmami a už vôbec nerešpektujú to, že každý človek je iný, čo môže byť veľmi nebezpečné. Kto chce znížiť prekyslenie svojho organizmu použitím zásad, aby bol zdravší, musí byť veľmi opatrný. Prekyslenie (chápané ako hromadenie oxidu uhličitého v organizme) ľudský organizmus ľahko zneutralizuje vydýchaním, pretože sa to deje každú sekundu nášho života. Možno viac nebezpečné je používanie zásaditých látok v nekontrolovanom množstve, pretože tieto organizmus vydýchať už nedokáže. A čo to vlastne prekyslenie je? O čom sa vlastne bavíme? Je to totálne virtuálny pojem. Detoxikácia rovnako. Veď na to máme úchvatné orgány ako obličky, pľúca a pečeň. Predstava, že si dám zeleninovú šťavu a tým je jarný detox zabezpečený, je skôr úsmevná.“
Medzi rodičmi sa rozmohla zasa móda deťom eliminovať cukor. Je to bezpečné a naopak, nemôže to dieťa, či aj dospelého ohroziť?
„Je potrebné sa správať zodpovedne a opatrne. Extrémy nikomu nepomôžu. Nesúhlasím s názorom, že biely cukor je jed a zo stravy musí preč. Vyradenie cukru môže viesť nielen k problémom výkonnostným, ale aj psychickým a sociálnym. Dieťa, ktoré si počas detstva nemôže dať čokoládu alebo cukrík, je podľa mňa chúďa. Na druhej strane samozrejme, že nadmerná konzumácia rýchlych cukrov vedie k preukázaným zdravotným komplikáciám. Človek, ktorý sa dostatočne hýbe, sa cukru báť nemusí.“
Prečo ste sa vrátili domov zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska?
„V súkromných nemocniciach som tam pracoval ako rezidentný doktor. Dozeral som na pacientov po operáciách. Bolo to úplne niečo iné, čo som robil doma. Dopredu som vedel, dokedy tam budem a veľmi ma táto skúsenosť obohatila. Hlavne tie obrovské kvantá času strávené v nemocnici. Bol to naozaj problém, veď som mal dve malé deti a tak som sa po roku vrátil do Česka. Skúsenosti, ktoré som tam zažil, sú k nezaplateniu a odporúčam ich všetkým. Uvedomil som si, že doma je nám najlepšie, mne aj mojej rodine.“
Reálne, aký je rozdiel v medicíne tam, Česku, či Slovensku?
„Odpoveď nie je jednoduchá. Podľa mňa malý. Základné princípy a hlavne problémy zdravotníctva sú všade rovnaké. Dokonca prekvapivo aj technológie, či personál. Rozdiel však vidím vo financiách a ich vplyve na dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Nie však zásadný. Dokonca by som povedal, že dostupnosť starostlivosti a metód máme lepšiu ako na západe, napríklad čakacie lehoty na operácie. Najväčší rozdiel vidím v pacientoch. Britská spoločnosť je iná, viac o seba dbajú hlavne dôchodcovia. Ale je pravda, že ich nelimituje hranica biedy.“
Slováci Čechom závidia nejedno medicínske centrum . Zo stoličky ich zdvíha už iba pohľad na zábery v televízii. Obe krajiny začali na rovnakej štartovacej dráhe. Napriek tomu sa Slováci radšej chodia, ak sa dá, liečiť do Česka a nie naopak.
„ Aj na Slovensku máte vynikajúce medicínske centrá s medicínou na vysokej svetovej úrovni a za menšie peniaze. Asi ich je ale menej ako v Česku a hlavný rozdiel je asi v menších nemocniciach. Tie sú u nás často v súkromných rukách, ktoré ich dokážu vyšperkovať, robiť tam dobrú medicínu a ešte aj dobre zarobiť. Možno je to možnosťou druhého názoru a v podstate si u nás môžu slovenskí pacienti vybrať akéhokoľvek odborníka, keď za ním pricestujú.“
Aj na Slovensku je zopár vašich českých kolegov, ale v drvivej väčšine sa slovenskí lekári sťahujú do Česka a ďalej na západ. Prečo?
„Tak tomuto úplne nerozumiem, pretože slovenským kolegom závidíme, ako si dokázali presadiť svoje ohodnotenie za prácu. Pravdepodobne to nie sú iba peniaze, ale možno práve pestrosť výberu pracovísk.“
Lucia Tomečková
