Pes, ktorý mi zachránil život

Pes ktory ma zachranil.jpg
Foto: www.bux.sk

BRATISLAVA 28. mája (DámskaJazda.sk) – Tento úžasný príbeh Roselle a Michaela dojíma ľudí po celom svete. Chvíľami budete žasnúť nad putom, ktoré spája človeka a psa v tom najkrajšom zmysle slova.
Písal sa 11.september 2001.
Do severnej veže Svetového obchodného centra namierilo jedno z lietadiel, ktoré ovládali teroristi. Medzi tisíckami ľudí bol aj obchodný manažér Michael Hingson. Presne na 78.poschodí. Pri sebe mal len svojho vodiaceho psa Roselle, na ktorého bol dlho odkázaný. Od detstva bol totiž slepý.
Vo chvíli nárazu nič nevidel, len počul strašný rachot, rinčiace sklo, vystrašených ľudí… Roselle však vedľa neho pokojne sedela a on pocítil, že jej môže absolútne dôverovať. Že nepodľahne panike a zverí jej svoj život do jej labiek…

Roselle: Pes, ktorý ma zachránil je výnimočný skutočný príbeh o nevidiacom Michaelovi a jeho vernej Roselle. Zachytáva okamihy ich zostupu zo sedemdesiateho ôsmeho podlažia pomáhajúc tuctu ďalších ľudí uniknúť z rúcajúcej sa budovy. Dole schodmi, zúfalo, ale zároveň pokojne. A verte, že pri čítaní budete chvíľami doslova strácať reč. Je neuveriteľné, ako dokázal slepý človek prejsť 1 463 schodov. A budú vám behať po chrbte zimomriavky s každým úspešným krokom až do chvíle, keď on a jeho verný pes triumfujú nad nepriazňou osudu.

Roselle: Pes, ktorý ma zachránil je príbeh muža, ktorého síce osud obral o zrak, no nikdy sa nevzdal a rozhodol sa splniť si svoje sny. Je to príbeh o psovi, ktorého oddanosť i odvaha zachránila životy.

Z Michaela sa stal medzinárodný hrdina, ktorý vystupuje po celom svete. Získal ocenenia od mnohých organizácií a v júli 2010 vystúpil ako hlavný prednášajúci na výročnej konferencii Národnej federácie nevidiacich v Dallase.

Začítajte sa do príbehu Michaela a Roselle:

Ľudia prichádzajú vo vlnách. Prví sú záchranári. „Ďakujem, ale sme v poriadku. Nie sme zranení.“ Ďalší sú reportéri, žiadajú nás o komentáre, ale my sme stále v únikovom režime, a teda aj v pohybe. Ľudia plnia ulice, utekajú všetkými smermi.
Na chvíľu sa zastavujeme na juhozápadnom rohu Broadway a Ann, asi sto metrov od južnej Veže 2. David vyťahuje svoj telefón, aby si odfotil sivočierny dym vychádzajúci z veží, zatiaľ čo ja sa pokúšam telefonicky zastihnúť Karen, aby som jej dal vedieť, že sme v bezpečí. Lenže jediné, čo počujem, je „všetky siete sú nedostupné“. Až neskôr zistíme, že preťaženie systému mobilných operátorov bolo spôsobené tým, že na vyšších poschodiach zostalo uväznených priveľa ľudí, ktorí sa snažili dovolať svojim blízkym, aby sa s nimi rozlúčili.
Ešte stále presne nevieme, čo sa stalo, čo zapríčinilo explóziu a plamene. Až neskôr sa dozvieme, že požiar vo vežiach bol taký intenzívny, že dosiahol teplotu neuveriteľných 1 000 °C a vygeneroval teplo rovnajúce sa troj- až päťnásobku výkonu jadrovej elektrárne.1 Protipožiarne a sprinklerové systémy a prívod vody pre požiarne hadice – to všetko bolo vyradené, hoci požiar bol taký rozsiahly, že sprinklerové systémy aj tak vôbec nemuseli pomôcť. Náraz lietadla medzi 78. a 84. poschodím zničil vonkajšie stĺpy aj podlahové dosky. Poschodia v blízkosti nárazu utrpeli vážne škody. Lenže hlavným problémom bol oheň zahrievajúci štruktúru budovy na kritický bod. Roztavený hliník z lietadla tiekol dole po boku budovy a spôsobil vážne poškodenia.
V tejto chvíli je 9.59. Ubehla len hodina, odkedy sme opustili kancelárie. David odkladá svoj mobil a ja ten svoj tiež zatváram – aj tak nie som schopný zastihnúť Karen. Vtom sa ozve policajný dôstojník: „Vypadnite odtiaľto! Padá to!“
Južná veža vydáva šialený rachot, ktorý prechádza do ohlušujúceho revu. Počujem rozbíjanie skla a trhanie kovu sprevádzané zborom strašidelných vydesených výkrikov. Po celý život nezabudnem na ten zvuk. Je to niečo medzi rútiacim sa nákladným vlakom a vodopádom rozbitého skla.
Podlažie v juhovýchodnom rohu sa začína čiastočne rúcať spolu so stĺpmi pozdĺž východnej časti v blízkosti poschodia. Potom sa vrchol stavby stočí na východ a juh a začne padať dole, pričom strháva v domino efekte aj ostatné podlažia.
Južná veža je dole v priebehu kratučkých desiatich sekúnd a sprevádza ju kakofónia vodopádu zo skla, ocele a ľudí.
Náraz vytvára vibrácie, ktoré mi prechádzajú popod šľapaje a hore nohami. Ulica sa mení na trampolínu. Pod kožu sa mi dostáva závan strachu a v hrdle mi naviera hrča. Nie som schopný už ani vykríknuť.
Vtom však David zvrieskne: „Ach, môj Bože!“ a začína bežať. Trvá len pár sekúnd, kým sa aj ja otočím o stoosemdesiat stupňov, pritiahnem si Roselle v postroji k sebe a v smrteľnom strachu sa vydávame na útek. Bežíme o život. Nikto už viac nikomu nepomáha. Teda okrem Roselle a mňa. My dvaja sme tu aj teraz jeden pre druhého.
Okolo nás padajú skaly, kov a sklo. Niečo malé a tvrdé ma udiera do hlavy a tváre.
Dnes si už druhý raz pomyslím, že by som mohol zomrieť, tentoraz bez toho, aby som sa vôbec mohol rozlúčiť s Karen.
Neskôr sa dozviem, že v tom čase zahynulo na uliciach okolo veží mnoho ľudí, keď ich zasiahli padajúce časti budovy, trosky alebo prudká nárazová vlna. Vyskytli sa dokonca očití svedkovia, ktorí hovorili, že videli osemtonové oceľové nosníky, ako sa pretáčajúc vo vzduchu rútili k zemi. Autá lietali vzduchom spolu s kusmi betónu, kovovým potrubím a črepmi skla. Jedna správa hovorí o hasičovi EMT, ktorý prežil, zatiaľ čo letiaci nosník mu zabil partnera stojaceho hneď vedľa neho.
Roselle a ja bežíme preč, čo najďalej od hluku. Nerozumiem, prečo sa toto celé deje. Moje srdce plače a prehovára k Bohu.
Ako si nás mohol dostať von z budovy len preto, aby na nás padla?

Milan Buno, literárny publicista

Inzercia

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom