Príbeh zo života: Boh nadelí ľuďom len toľko, koľko znesú

Samota, smútok, žiaľ, nešťastie, domáce násilie, chodba, životný príbe
Thinkstock

Tento príbeh mi porozprávala pani, čakajúc na vyšetrenie u kardiológa. Najskôr som jej neverila, kým som si nevšimla mladého muža, ktorý sedel vedľa nej a neprítomne hľadel pred seba. Predstavila mi svojho syna. …

Bola som mladá žabka, ktorá sa chcela zabávať, byť milovaná a milovať. Na nemenovanej diskotéke som spoznala staršieho muža, do ktorého som sa na prvý pohľad zamilovala. Starší bol o desať rokov. Vtedy sa mi to ani toľko nezdalo. Mala som čerstvých sedemnásť. Slovo dalo slovo a po prvých schôdzkach sme sa zblížili aj intímne. Všetko bolo ako v tom najkrajšom sne. Milovali sme sa úprimne a hovorili sme o všetkom. Aspoň dovtedy som si to myslela.

Na moje prekvapenie som čoskoro ostala tehotná. Spolu sme sa tešili na dieťa. Spoznávali sme svoje rodiny. Mama mi dohovárala, že toto nebude pravé orechové, ale ja som ju nepočúvala. Boli sme aj u neho na návšteve, kde som sa cítila príjemne, ale predsa niečo mi tam nesedelo. To som sa dozvedela už onedlho.

Zhluk udalostí, ktoré v nasledujúcom období nasledoval, by som nedopriala ani najväčšiemu nepriateľovi.

Rodiny zorganizovali svadbu. Početná skupina svadobčanov na jednej a aj na druhej strane. Bola som na začiatku ôsmeho mesiaca. Zábava vrcholila, keď sa začal šíriť zvláštny pach. Do sály plnej ľudí sa vtackal horiaci kotolník. Podgurážený alkoholom sa pooblieval a keď prikladal do pece, stalo sa nešťastie. Podpálil sa. Šok, ktorý som zažila, bol neopísateľný. Svadobní hostia sa rozpŕchli. Do sály sa valil dym, puch ohoreného mäsa zdvíhal každému žalúdok. Zachvátili ma kontrakcie, ktoré sa stupňovali.

Do rána sa mi narodil chlapec. Sotva dva a pol kila. Z nemocnice sme prišli po mesiaci. Malého som mohla kúpať v umývadle, čo bol taký drobný. Lekár ma posielal z jedného vyšetrenia na druhé. Niečo sa mu nepozdávalo. Z testov zistili, že má mozgovú obrnu a neskôr sa ukázalo, že aj mentálny postih. Nebudem to presne popisovať, lebo zoznam jeho diagnóz je veľmi dlhý.

Pri ďalšej návšteve jeho rodiny sa ukázalo, že jej vedome zatajili manželovho brata, ktorý mal presne to, čo jej syn.

Ak by mi urobili genetické testy, vedela by som, čo ma čaká. Malý mal dedičné ochorenie.
žena
shutterstock.com

Napriek všetkej nepriazni osudu a verdiktom lekárov, že môj syn nebude chodiť, ani sa pýtať na toaletu a ani rozprávať, sme dosiahli to, čomu sa hovorilo zázrak. Starostlivosť a neustále cvičenie Vojtovej metódy pomohlo a malý chodil, hovoril a pýtal sa na potrebu. V piatich rokoch bol mentálne a fyzicky na rok a pol, ale predsa…. robil nám obrovskú radosť svojimi pokrokmi. Verili sme, že to bude už len lepšie.

Manželovi som odpustila jeho podraz. Ja som to tak brala. Nech si myslel, kto chcel, čo chcel. Po istej dobe sme rozprávali aj o ďalšom dieťati. Bola som rozhodnutá podstúpiť toto riziko.

Po čase som ostala tehotná. Modliac sa k Bohu som čakala na výsledky genetických testov. A prišla tá úžasná správa. Dieťatko bude zdravé. Nechcela som vedieť, či porodím dievča alebo chlapca. Najmä, nech je to zdravé. Narodila sa mi krásna dcérka. Cítili sa obrovskú radosť a vďaku. Život nemohol byť lepší…

Až do osudného okamihu. Pokazilo sa, čo sa dalo. Viem, že Boh nadelí na ľudí len toľko, koľko znesú a ja zrejme toho znesiem veľa.

Oči jej zaliali slzy. S láskou v nich sa pozrela na svojho syna, ktorý vydal nepatrný zvuk z úst a napriek tomu, že bola nízkeho vzrastu a útlej postavy, zodvihla svojho syna na vozíku a napravila ho akoby nič. Bol to už dospelý muž. Zbadala som, ako sa jej skrivila tvár bolesťou, keď si sadla a pokračovala v rozprávaní…

Dcérka rástla do krásy. Manžel chodil na služobné cesty. Tie sa stále predlžovali. Synovi sa pohoršilo. Keď začala puberta, nastúpili epileptické záchvaty. Tie sa stávali intenzívnejšími. Prebdené noci pri dcére a aj pri synovi sa stávali nezvládateľné. Manžela som poprosila, aby mi vypomohol. Dal výpoveď v práci a vypomáhal v domácnosti. Synove symptómy boli čoraz horšie. Vyvrcholilo to operáciou, ktorá bola to posledné. Syn mal mozgovú príhodu. Zabudol skoro všetko, čo vedel. Chodí len s pomocou, rozpráva len niekoľko slov a úplne prestal chodiť na toaletu.

Manžel to nezvládol. Trval na tom , že sa vráti do práce. Vyhodila som ho. Vedela som, že to bude ťažké. Rodičia, s ktorými som bývala, prisľúbili, že mi pomôžu. A ako sľúbili, tak je doteraz. Sú nenahraditeľní….

Pohladila synovu tvár, zamyslene sa zahľadela a pokračovala…

Keby nie mojej dcérky a rodičov, neviem, kde by som skončila. Dcérka mi dodáva silu. V škole je jedna z najlepších žiakov, je mi psychickou podporou. Rodičia sú síce už starí, ale ich skúsenosti a trpezlivosť mi dodávajú silu byť tu pre syna a pre dcéru.

Keď dokončila svoj príbeh vyšla sestrička a zavolala ju na vyšetrenie. Želala som si, aby jej výsledky dopadli čo najlepšie. Neviem, prečo sa mi prihovorila, ale zrejme to tak malo byť. Sú odvtedy z nás najlepšie priateľky. Už som bola u nej niekoľkokrát na návšteve. Ona a jej rodina mi dodávajú silu, aby som prekonala moju chorobu. Môj infarkt sa mi zdal v porovnaní s jej životom len slabá nádcha.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom