Príbeh zo života: Každá životná rana vás niečo naučí, časť 2.

Násilie, týranie, bitka, byť, manželská kríza, trest, žiarlivosť

Naša existencia nám niekedy pripraví spletité osudy a je len na nás, ako z bludiska dokážeme vyviaznuť a čo si so sebou odnesieme.

Pokračovanie príbehu…. Život plynul beznádejne. Mne sa v škole smiali, že môj otec si ide brať Martinovu mamu. Ani neviem ako, ale detstvo som zvládla statočne. Neskôr po tých rokoch sa predal dom, prevažnú časť sumy si zobral otec a mame dal len pár tisíc, za čo si ona kúpila malý starší dom. Ten deň, keď sme sa sťahovali, bol pre nás snáď najkrajší. Odchádzali sme z krásneho rozprávkového domu do starej chalupy. Deti sa nám smiali, že tam nie je ani záchod, ale pre nás to bolo vykúpenie z pekla a šťastie.

Otec si šiel po svojom a narodilo sa im druhé dieťa. Kúpil si drevenicu s pozemkom a tam začal stavať ďalší dom. Život sa dostal do normálnejších koľají. Prišla stredná škola, prvé lásky. Mama sa druhýkrát vydala a mala ďalšie dieťa. Otcova priateľka si medzičasom našla iného, o dvadsať rokov mladšieho a môj žiarlivý otec dostal prvú ranu. Ja som sa vydala mladá. Bola som v štvrtom ročníku, keď som otehotnela. Stalo sa tak po kratšej známosti. Mladá a naivná, ale dieťa som si nechcela dať vziať.

Samota, žiaľ, bolesť, smútok, násilie, úmrtie, plač
ThinkstockPhotos

Zobrali sme sa na nátlak rodiny. Narodila sa mi krásna dcéra, avšak tam mi krátko po svadbe prišli ďalšie rany. Môj muž mal problémy s alkoholom. Pil a často potom býval agresívny. Bola som neskúsená, naivná a myslela som si, že sa z lásky ku mne zmení. Ale nestalo sa tak. Moje manželstvo netrvalo ani dva roky. Rozviedla som sa, keď ma začal rovnako ako otec byť po príchode domov z krčmy. Nechcela som, aby moje dieťa prežívalo to isté peklo, pretože často mi opäť išlo o život a strácala som zdravý rozum pri ňom.

Po rozvode ma mama uchýlila späť domov aj s dcérou. Prežila som tam nejaký čas, chodila do práce a na brigády, aby som niečo zarobila. Žila som skromne. Začala som sa zameriavať na seba, na sebarozvoj a zmenu myslenia. Dostala som sa k rôznym knihám od úspešných autorov. Začalo to horoskopmi, tarotom, cigánskymi kartami,veštbami. Snáď ako každá žena bosorka som si tým prešla aj ja :-). Veď kto by v zložitých životných situáciách nehľadal aspoň nejaké riešenie problémov a myslím, že každý to robí po svojom. Niekto hľadá útechu vo viere, chodí do kostola, niekto v alkohole a niekedy aj v drogách. Ja som sa dostala k ezoterike. Spoznala som veľa nových ľudí, rôznych a zaujímavých. Pochopila som, že od každého sa dá niečo naučiť a cez nich sa môžem pozrieť aj na seba.

Spoznala som sa taktiež s jedným mužom. Dlho ma pozýval na rande, ale ja som odmietala. Tie internetové schôdzky mi prišli nedôveryhodné, ale nakoniec sme sa stretli u mňa v práci, kde som robila čašníčku.Prišiel tam ako zákazník. Bol to nenápadný tichý chlap so zvláštnym vyžarovaním, bez sebavedomia, s neprítomným pohľadom. Nebol veľmi komunikatívny a ani sme sa nemali o čom baviť. Možno to bola tréma a strach z neznámeho. Dohodli sme sa, že sa niekedy stretneme znova a vymenili sme si číslo. Žiadna iskra tam nebola. Ani z jeho a ani z mojej strany, ale napriek tomu sme si písali ďalej a opäť sa stretli. Zašli sme na nejaký ten výlet, nejakú kávičku a podobne. Na večeru ma pozval iba raz. Moju dcéru nemal záujem spoznať. Vravím si, nevadí, asi je skoro a bojí sa. Je to predsa iné a je v tom dieťa, zodpovednosť, dám tomu čas a šancu.

Viem, že som sa mu páčila a oslovila ho moja povaha. Mala som pre neho vlastnosti ženy, akú si predstavoval, ale bez toho citového základu a tej povestnej iskry, ktorá dáva zmysel vzťahu. Z mojej strany rovnako iskra nebola, ale videla som, že mi zrejme neublíži, že je to tichý človek. Flegmatik, ktorý žije v akomsi svojom svete. Cítila som sa unavená zo všetkých sklamaní, z manželstva predtým a potrebovala som akúsi oporu,tak sme sa dali dokopy. Dali sme si šancu.Chodili sme spolu viac ako mesiac, keď mi od neho prišla sms s textom: „Musíme si dať pauzu,ak si medzitým niekoho nájdeš, nebudem sa hnevať.“ Pomyslela som si, že asi nestojí za veľa a neriešila som to ďalej. Aj keď som zostala sklamaná po tých jeho prvotných rečiach a sľuboch. Mala som tušenie, že je v tom to, že mám dieťa a som rozvedená. Chlapec sa začal hanbiť a báť, hoci mal 28 rokov. Pravdepodobne mal strach, čo povedia rodičia.

O nápadnikov nebola núdza a koľkí muži by aj za cudzie dieťa dali čokoľvek, ale on nemal záujem moju dcéru ani poriadne spoznať. Nejaké tie týždne sme sa nebavili a potom sa zrazu ozval so slovami:,,Však my spolu chodíme.“Ja pozerám, že to je snáď sen. Odbila som ho a nechcela s ním už nič mať. Avšak chlapec bol neoblomný. Neviem dodnes, či ho udrel blesk, alebo zistil, že s takým prístupom, aký k ženám mal, a tým svojím chabým sebavedomím si žiadnu neudrží. Chodil za mnou a bol dotieravý. Nosil mi kvety, dary a podobne. Dva mesiace som ho odbíjala a ponúkla mu priateľstvo. To odmietal. Tvrdil, že muž a žena nemôžu byť priateľmi, lebo muž vždy myslí na jedno! Nakoniec som…pokračovanie nabudúce.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom