Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Broken arm 1221297_1920.jpg
1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu

Skutočný príbeh: Život podľa Marcela

V poslednom článku z rubriky „Život podľa…“ som vám naznačila, že jedným z prispievateľov, ktorí mi poslali svoj príbeh, bol aj zástupca mužského pohlavia. Práve dnes nastal ten správny čas, aby som odhalila jeho story. Nie nadarmo sa hovorí, že muži bývajú „ukecanejší“ ako ženy. Aj keď sme komunikovali len prostredníctvom e-mailov, tak vo všetkých ohľadoch potvrdil toto pravidlo. 🙂 Tento týždeň vám prerozprávam príbeh z jeho perspektívy. Jeho slovami, ktoré mu vychádzali priamo z duše.

Pohodlne sa usaďte a zoznámte sa s Marcelom, ktorý začal svoje rozprávanie slovami: „Toto je môj príbeh…“

Vyrastal som v rodine plnej predsudkov, kde neexistovali žiadne odtiene sivej. Všetko malo svoje miesto. Svoje pravidlá. Svet bol v ponímaní mojich rodičov čierno-biely. Vyrastať v katolíckom duchu na skostnatených tradíciách v malej dedinke uprostred východného Slovenska nebolo vždy jednoduché. Každý každého poznal. Každý mal na to, ako máte žiť, svoj názor. Ak ste vybočovali z radu, neodvrhli vás. Bodaj by. Naša komunita mala osvedčený spôsob psychického nátlaku, ktorým vás primäli vrátiť sa späť na „správnu“ cestu. Zaradiť sa opäť do stáda oviec, ktorým pastier v čiernej sutane diktoval, ako majú žiť.

Pre niekoho ako ja to bolo priam utrpenie.

Trvalo mi veľmi dlhý čas, kým sa mi podarilo zutekať. Maturita nebola pre mňa len povestným míľnikom a prechodom do dospelosti. Pre mňa znamenala oveľa viac. Svetlo na konci tunela. Bol to konečne útek z domu, ktorý som predtým už toľkokrát zvažoval.

V našom kraji bola odjakživa vysoká miera nezamestnanosti. Pre niekoho smola. Ja som bol tomu vďačný, pretože to znamenalo, že musím odísť pracovať inam. Kto by mi to vyčítal? Veď nechcem ujsť z tohto kruhu beznádeje a čiernej diery, ktorá zo mňa postupne vysávala život. Chcem ísť predsa pracovať. Zamestnať sa niekde vo fabrike, nájsť si ženu, zobrať na krk hypotéku, lízing na auto a napokon splodiť dvoch správnych synov, ktorých budem vychovávať v duchu bohabojných tradícií, presne tak, ako to káže náš velebný pán.

Ušiel som tam, kde sa dalo najďalej v rámci nášho malého Slovenska. Do Bratislavy. Miesta, kde sa dalo žiť aspoň trochu podľa mojich predstáv. Snov a najmä túžob.

Prvé dni som mal pocit, že sa po dlhých rokoch môžem opäť voľne nadýchnuť. Vzduch obohatený výparmi zo Slovnaftu mi pripadal oveľa lepší ako ten v horách, ktorý som dýchal celý život. Mal som pocit, že môžem lietať a že sa z toľkej slobody, ktorú mi poskytovala garsónka a dvaja spolubývajúci, zbláznim. Toľko voľnosti a priestoru na život, aj keď sa prakticky neustále zabíjate o nejakého človeka, som nikdy predtým nezažil. Jedno som sa však za svoj život naučil. Nič dobré netrvá večne.

Niekedy mám pocit, akoby minulosť žila paralelne s prítomnosťou. Ukrytá v tieňoch, ale stále pripravená stiahnuť vás späť.

Strašiak z minulosti prišiel v podobe otcovho kamaráta, ktorý sa sem aj s rodinou presťahoval za prácou a ktorého môj otec prozreteľne poveril, aby na mňa dohliadal. Laco neznášal Bratislavu. Neustále nadávky na Blavákov som sa snažil nevnímať. Veď som s ním a jeho rodinou nežil, tak na čo zbytočne robiť rozbroje.

Z občasných návštev, ktoré mi Laco robil v garsónke, sa stali každodenné razie. Spolubývajúci, spočiatku chápaví, ma po čase požiadali, aby som odišiel. Nečudoval som sa im, a tak som sa pobral.

Niekedy mám pocit, akoby to s otcom plánovali už od začiatku.

Nemohol som si nájsť nič iné, a tak som skončil u Laca a jeho rodiny. Nebolo to z dôvodu, že by bol problém nájsť si nové bývanie. To by však nemohol so mnou chodiť na obhliadky Laco, ktorý s presnosťou ostrostrelca zasiahol vždy to správne miesto a tým zo mňa prakticky urobil bezdomovca, odkázaného na jeho milosť a nemilosť.

Bývanie v ich rodine bol návrat späť do starých koľají. Spoločné raňajky. Spoločné večere. Každodenné návštevy kostola. Každý víkend návrat domov. Samozrejmosťou bolo pravidelné hlásenie mojej momentálnej polohy. Z peňazí, ktoré som zarobil, som okrem na nájom, prispieval na chod domácnosti, benzín na auto, ktoré som nikdy nemohol šoférovať, či na výlety do skanzenu, ktoré som nenávidel skoro tak veľmi, ako svoj staro-nový život.

Ako plynul čas, stále viac som upadal. Pridružili sa choroby – fyzické i psychické. Klesla pracovná morálka. To mohlo znamenať len jedno. Definitívny návrat domov. Akoby sa tu nič nezmenilo. Všetko bolo presne tak, ako keď som odchádzal naposledy. Ešte aj sused sedel na priedomí a fajčil fajku v tom ohavnom starom svetri.

Presne viem určiť ten moment, kedy som to vzdal. Vtedy som videl svet presne ako môj otec. Čierno-biely. Bez možnosti úteku. Vlastne jedna možnosť tu bola, a tak som sa ju rozhodol využiť. Ako sami iste dobre viete, nepodarilo sa mi vykonať to, o čom som sa v slabej chvíli pokúsil. Moja rodina bola zhrozená. Nie z toho, že by ma navždy stratili, ale z toho, že som spáchal jeden zo smrteľných hriechov.

Povinné liečenie ma zachránilo. Našiel som tu ľudí, ktorí ma vrátili späť do života a súčasne otvorili nové obzory. Pomohli mi nájsť prácu a bývanie za hranicami. Moja rodina dodnes nevie, kde som sa podel. Možno ich to ani nezaujíma. Pre nich som zomrel v momente spáchania smrteľného hriechu. Občas na nich myslím. Obzerám sa cez plece, či vnímam silu ich výchovy, aj keď nás delia tisíce kilometrov. Jedno som sa však naučil a každý deň si to pravidelne opakujem. Ide o akúsi mantru, ktorá ma drží nad vodou:

Môj život patrí len mne a nikomu inému.

Rodina je nepochybne základ. Treba ju rešpektovať, ale nikto nemá právo žiť váš život za vás…

Odporúčané články

Skutočné príbehy: Umelkyňa Marina Abramović šokuje, desí a dojíma už viac ako 40 rokov “Fenomén Katie”, alebo: Ako žena v IT rozdelila svet

Témy

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Bezplatný email raz týždenne s novinkami z DamskaJazda.sk:
podmienkami používania a potvrdzujem, že som sa oboznámil s ochranou osobných údajov

Odporúčané články

Copyright © SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. Vyhradzujeme si právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos obsahu.