Objavovanie nových miest vo mne vyvoláva pocit malého vzrušenia.
Tak tomu bolo aj včera, kedy sa moja dobrodružná duša vydala na obhliadku mesta Agropoli. Pocit, keď parkujem na novom mieste, je nenapodobiteľný. Mestečko Agropoli plné histórie, úzkych kľukatých uličiek smerujúcich hore a dole, s výhľadom na more. Ešte v ňom stále môžete cítiť vôňu korzetov a dlhých šiat.
Blúdenie po takýchto cestičkách vo mne vyvolalo túžbu a myšlienky na záhadného muža. Dúfala som, že počas prechádzky s výhľadom na more ma nečakane prekvapí. Objíme ma zozadu svojimi mocnými rukami, pritlačí si ma k sebe a vášnivo mi začne bozkávať uško, krk a ja pocítim jeho dych na mojej pokožke.
So slastným povzdychom som sa ďalej poberala ulicou plnou obchodov a suvenírov. Z rôznych strán sa ozývalo: „Bella! Bella! Bellisima!“
Toto sa dá zažiť asi len v Taliansku, že si vykračujete po ulici a všetky pohľady vo vás vyvolávajú pocit, že ste tá najkrajšia. Jednoducho bohyňa.
Nakúpené. Zmrzlina dolízaná. Moje kroky smerujú k autu. Ach, ulice sa ešte viac premnožili autami, motorkami a ľuďmi. Nebola by som to ja, keby som neodbočila nesprávnym smerom. Ocitám sa na štrkovom parkovisku v tieni veľkej budovy. Otáčam sa a v tom mi do cesty vbehne postarší Talian a cez otvorené okno prestrčí hlavu do môjho auta. Predstavuje sa a volá ma na popoludňajšiu kávu. Vypínam motor a idem na kávu s usmievavým postarším mužom! Z kávy je nakoniec krátky výlet na jeho motorke po okolí.
Poviete si – tak toto nikdy, šialené!
Práve naopak, takto vyzerajú uličky osudu, ktoré si treba vychutnať. Idete na motorke s celkom neznámym človekom, na ceste navôkol vládne absolútny okolo vás chaos, rovnako ako vo vašom vnútri. Ten chlapík mi ukázal Agropolli z domáceho pohľadu, ktorý bol plný ešte oveľa krajších výhľadov na more, uličiek a pláží, ako som si vedela predstaviť.
Pekne som sa poďakovala, usmiala, vymenili sme si čísla a odvtedy už na jeho esemesky nereagujem.
V srdci si odnášam len spomienku na krásnu panorámu, vôňu mora a citrusových stromov.
